Eva Kušíková sa opakovane vracia na miesta, kde stále prebiehajú aktívne vojenské konflikty. Ako členka misií Lekárov bez hraníc pôsobila v Afganistane, na Haiti či v Iraku. V rozhovore rozpráva o svojom poslaní, strachu a aj o tom, na čo sa pri jej práci nedá pripraviť.
„Je to neprenosná skúsenosť, s ktorou treba narábať veľmi opatrne, pretože sa ľahko vyčleníte zo spoločnosti, v ktorej sa chcete ukotviť,“ hovorí anestéziologička Eva Kušíková, ktorá dnes pôsobí v banskobystrickej fakultnej nemocnici.
Čo ľudí zaujíma najviac, keď sa dozvedia, že chodíte ako lekárka do vojnových zón?
Najčastejšie sa ma pýtajú, či sa nebojím. Odpoveď znie: samozrejme, že áno. Podľa mňa je strach prirodzený a bolo by nebezpečné, keby som sa nebála. Výzvou je, ako s tým pracovať tak, aby ma to neparalyzovalo.
Čo je to za strach?
Je to mix rôznych emócií aj neistoty. Chodím do krajín, kde nerozumiem tamojšiemu jazyku, čo je samo o sebe zneisťujúce. Zároveň je tu extrémne dôležité sledovať všetko, čo sa deje okolo, a vyhodnocovať, čo môže byť potenciálne nebezpečné a čo je ešte v poriadku.
Analyzujeme rôzne zvuky, reakcie a najmä správanie domácich kolegov, ktorí na to majú ešte väčší cit. Neberieme to na ľahkú váhu, pretože už aj nemocnice sa stávajú cieľom útokov.
A čo medzinárodné pravidlá, ktoré vás majú chrániť?
Sú konflikty a miesta, kde viac ako inde bojujúce strany ignorujú pravidlá stanovené Ženevskými konvenciami. Ide o oficiálne pravidlá, ktorých cieľom je, aby boj zbytočne kruto nedopadal na civilistov a na tých, ktorí sa nevedia brániť.
Je v nich zakotvený špeciálny status zdravotníkov – aby sa tí, ktorí vedia poskytnúť pomoc, nebáli prísť. Čoraz viac však vidíme rôzne útoky na nemocnice či pôrodnice. Dokonca sa stali primárnymi terčmi, aby zastrašili nepriateľa.
Existuje napríklad stratégia, ktorá sa nazýva „double tap“. Zaútočíte na nejaké verejné miesto, počkáte, kým zranených prevezú do najbližšej nemocnice, kde sa sústredia ďalší lekári aj príbuzní pacientov, potom zaútočíte aj na nemocnicu.
